(KALLIGRAM Bratislava 2006, 608 s. a 64 s. fotografickej prílohy)

Prvé vydanie tejto knihy v maďarskom jazyku sledovalo za cieľ podať súhrnný pohľad na históriu novozámockých Židov od počiatku ich usídlenia sa v  meste až do dnešných dní. Na základe zachovaných a dostupných archívnych materiálov, ale i spomienok ešte žijúcich súčasníkov  sme považovali za dôležité prezentovať túto históriu dnešnej širokej verejnosti. Poukázať na úlohu, ktorú židovstvo hralo vo všetkých sférach spoločenského života, na jeho prínos rozvoju a životu mesta, oživiť obraz časov usídlenia, rozmachu, spoločenskej akceptácie i následného vytesňovania a praktického zničenia a zániku tejto komunity. Podnet k napísaniu u oboch spoluautorov vychádzal zo smutných a bolestivých osobných spomienok, skúseností a zážitkov. Humanisticky zmýšľajúca časť ľudstva každoročne spomína na tragédiu a obete holokaustu. Toto spomínanie na hrôzu spred viac než pol storočím pohlo mnohých k činu v znamení rozpovedať nerozpovedateľné, nahradiť nenahraditeľné. Druhým podnetom bola bolestivá spomienka na rodičov, starých rodičov a mnohopočetné príbuzenstvo, ktoré našlo svoju smrť vo vykynožovacom tábore Auschwitz – Birkenau.Záujem verejnosti o prvé vydanie predčil všetky očakávania. Zároveň sa pri rôznych stretnutiach a besedách ukázalo, slovenská verejnosť je veľmi málo informovaná o dianí v rokoch 1938 až 1945 na území, ktoré sa v dôsledku I. viedenskej arbitráže dostalo pod maďarskú jurisdikciu. V dôsledku tejto Česko – Slovensku vnútenej arbitráže sa dovtedajšia mnohostoročná spoločná história Židov na území Slovenska rozdeľuje. Poznanie, že je potrebné prispieť k odstráneniu tejto historickej medzery v poznaní, viedlo k rozhodnutiu rozšíriť toto vydanie o päť kapitol. Novými je pojednanie *          o protižidovskom zákonodarstve Maďarského kráľovstva od roku 1920 do roku 1944, *          o aktivitách tamojších kresťanských cirkví, *          o hrôzovláde fašistickej hordy Ferenca Szálasiho po puči 15. októbra 1944, ale aj*          o politickom vzostupe a páde Andora Jarossa, ministra vnútra v dobe, keď sa uskutočnili deportácie a ktorý pochádzal z obce Čechy v novozámockom okrese,*          o prvom stretnutí s novou mocou po 2. novembri 1938 ako aj *          o úlohe, ktorú zohral vojnový Slovenský štát v tragédii maďarských Židov a*          o osude 65 novozámockých Rómov väznených v KZ Dachau.Židia, ktorí v dôsledku vstupu maďarskej moci na južné územia Slovenska a Podkarpatskú Rus a ktorých bolo podľa hodnoverných údajov asi 140 tisíc, v ďalšom období zdieľali osud maďarských Židov a tých svojich súvercov, ktorí sa dostali pod maďarskú jurisdikciu v dôsledku nasledujúcich krokov revizionistickej politiky Maďarska snažiaceho sa o anulovanie dôsledkov Trianonskej mierovej zmluvy. Sled udalostí, ktoré pripravovali pôdu pre Holokaust najprv v prijímaním protižidovských zákonov už od roku 1920 cez hospodárske a spoločenské znemožnenie ich uplatňovaním až po zbavenie občianstva, deportácie a odovzdanie deportačných súprav s cieľom určenia Auschwitz, bol pre Židov z územia vojnového Maďarska i vtedajšieho Slovenska rovnaký. Ich perzekúcia a utrpenie sa uskutočňovali podľa spoločného „cestovného poriadku“, ktorý sa líšil od „cestovného poriadku“  slovenských Židov na ich ceste po plynové komory Sobibóru a Auschwitzu. Z území pod maďarskou jurisdikciou sa deportácie uskutočnili od polovice mája do júla 1944 ako akcia dokonale zorganizovaná a koordinovaná skupinou Adolfa Eichmanna a uskutočnená výlučne maďarským kráľovským žandárstvom a políciou v podmienkach faktickej nacistickej okupácie po 19. marci 1944. K deportáciám zo Slovenska došlo už v roku 1942 z vôle a iniciatívy vlády vtedajšieho Slovenského štátu, ktorý podľa nacistického scenára svojich židovských spoluobčanov najprv obmedzením občianskych práv a arizáciou zbavil možnosti obživy, potom majetku, nakoniec občianstva a za ich usídlenie zaplatila Ríši 500 Ríšskych Mariek za každú osobu. Samozrejme, zo Židom ulúpeného  majetku. História holokaustu Židov tak na Slovensku ako aj v Maďarsku má svoju rozsiahlu literatúru tak historiografickú ako aj osvetovú. Nie je poslaním tejto publikácie podrobne popisovať príčiny, sled a pozadie udalostí. Tieto sú prakticky nevyčerpateľným materiálom pre prácu profesionálnych historikov. Snaha autorov si želá byť skromným príspevkom k osvete slovenskej čitateľskej obce o histórii židovskej komunity vidieckeho mesta na južnom Slovensku, v ktorom sa stretávali historické siločiary všetkých štátoprávnych zmien XX. Storočia, a to od Rakúskeho cisárstva cez Rakúsko-Uhorské vyrovnanie v roku 1867, rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik Československej republiky v roku 1918 po autonómiu Slovenska v októbri 1938 až po I. viedenskú arbitráž a opätovné pričlenenie k Maďarskému kráľovstvu 2. novembra 1938. Snahou autorov bolo, aby kniha niesla aj nezatajiteľné posolstvo pre súčasnú aj budúce generácie. Súčasná mladá generácia už nie je dostatočne informovaná o tom, čo sa v strednej Európe udialo v polovici XX. Storočia. Je masívne ovplyvňovaná mnohorakosťou ideí, z ktorých je nemálo klamlivých, nebezpečných a škodlivých. Antisemitizmus a xenofóbia, nenávisť voči inakosti v akejkoľvek forme je jedným z najstrašnejších druhov politického ohlupovania. Sme presvedčení, že keď sa podarilo či podarí túto nezmyselnú myšlienku čo i len trochu potlačiť, o toľko budeme všetci ľudskejší, tolerantnejší, európskejší.