Vážené pietne zhromaždenie, vážení hostia, milí bratia a sestry,

so železnou pravidelnosťou a smútkom v srdci sa schádzame na tomto mieste už 62 rokov, aby sme si pripomenuli nenahraditeľnú stratu jednej rozkvitajúcej komunity, mnoho storočnej súčasti európskej a svetovej kultúry, stratu šestiny obyvateľov nášho mesta, stratu našich najbližších a najdrahších. Stratu tých, ktorí sa stali obeťou najväčšieho zločinu v dejinách ľudstva, stratu obetí Holokaustu.

Viackrát odznel na tomto mieste slová o histórii tohto samotného miesta, o histórii tohto spoločného hrobu. Vedeli sme, že to boli mladí židovskí chlapci z útvarov nútenej práce, ktorých počas nyilašskej hrôzovlády pri tomto múre zavraždili a potom tu uložili. Vedeli sme, že ich najprv donútili vykopať si hrob. Vedeli sme to vo všeobecnosti ako informáciu tradovanú cez pokolenia počas uplynulých rokov. Nevedeli sme, kto bol osnovateľom, kto bol páchateľom, nevedeli sme, aký ich stihol osud. Až hľadanie v archívoch počas posledných dvoch rokov nás priviedol k poznaniu osôb i okolností, k poznaniu liknavej ruky spravodlivosti po tom, ako ich hrôzovláda skončila. Dovoľte mi, aby som ako akt zadosťučinenia povinnosti poznať minulosť, aby sa nikdy nemohla opakovať v budúcnosti, rozpovedal dianie, ktorého dôsledkom je tento spoločný hrob.

Zlomovým momentom, ktorý navodil nyilšaskú hrôzovládu aj v našom meste, bol 15. október 1944, keď o 13.00 hod. bola prečítaná Horthyho proklamácia o ukončení vojny na strane nacistov. V popoludňajších hodinách s nemeckou pomocou obsadili rozhlas nyilaši a viackrát zopakovali rozkaz pokračovať v boji. Szálasiho garnitúra pod ochranou SS čakala, aby mohla prevziať moc. Nasledujúceho dňa sa tak aj stalo.

Grandiózne a bizarné predstavy hungaristickej vlády o zvrátení chodu vojnových udalostí samozrejme nezabúdali ani na opatrenia pre „konečné doriešenie židovskej otázky“. Podľa nich Židia, ktorých definovali na prísnom rasovom základe, mali byť do konca vojny nasadení na nútené verejné práce a po vojne mali byť na základe medzinárodných dohôd vysídlení mimo krajinu, a to na zatiaľ neurčené miesto. Židia si uvedomili: prišla nie hodina ich slobody, hodina konca ich perzekúcie a poníženia, ale dospeli na prah jedného z najstrašnejších období tejto vojny.

O dva dni neskoršie, 18. októbra, sa vrátil do Budapešti Eichmann so svojím zlopovestným SS-komandom asi 150 „poradcov“.

V celom Maďarsku nastalo bezmedzné vysluhovanie nemeckých záujmov, nastalo bezhraničné protižidovské štvanie, perzekúcia, pochody smrti a vraždenie, nastala hrôzovláda národnosocialistickej krajnej pravice – nyilašov, ktorá trvala do posledných dní vojny.

Prevzatie vládnej moci nyilašmi v hlavnom meste malo za následok to isté na všetkých úrovniach spravovania krajiny. Až v uplynulom roku sa nám podarilo zrekonštruovať výčiny teroru a hrôzovlády miestnych väčších i menších nyilašských pohlavárov a vykonávateľov ich pokynov v meste Nové Zámky a bezprostrednom okolí.

Strana šípových krížov tak, ako v histórii asi každá totalitná strana, mala svoju ozbrojenú zložku. V Strane šípových krížov a jej ozbrojenej zložke sa grupovali živly, ktoré nachádzali neobmedzený priestor pre vyžívanie svojich najnižších agresívnych pudov. Popredný filozof a spisovateľ György Konrád, ktorý sledoval ich pôsobenie počas obliehania Budapešti, o nich napísal: „…spodina, ktorú vyliali zo všetkých škôl a ktorá má nadanie jedine tak týrať mačky…“¹.

Stredobodom aktivít nyilašských ozbrojencov boli doslova poľovačky na Židov, nech ich už nachádzali kdekoľvek. Osud Židov, pokiaľ sa dostali do ich rúk, bol spečatený: najprv sa ich snažili neľudským mučením donútiť, aby prezradili mená tých, ktorí im boli pri úteku alebo schovávaní sa nápomocní, potom ich bez okolkov ako ľudí „nepriateľských hungaristickej idei a jej zradcov“ zastrelili.

Ako aj v iných rokoch, aj teraz stojíme pred dvomi spoločnými hrobmi nyilašmi zavraždených obetí.

Sú tu pochovaní Moshe Hakohén Duxler, Menachem Baruch Binét, Baruch Stern, Benjamin Zeev Schönfeld, N. Schulz a Jozef Strasser z Nových Zámkov, Baruch Rotter a David Einchenbaum z Veľkých Loviec v okrese Nové Zámky, Mordechaj Ehrenwald a Pinchasz Zeev Fischof z Galanty, Rudolf Zaas a Eugen Stein zo Székesfehérváru, David Singer a Jozef Büchler z Magyaróváru a traja, ktorých totožnosť sa nepodarilo zistiť.

Až vďaka vytrvalej bádateľskej práci v rôznych archívoch sa stali prístupnými dokumenty z rokov 1945 až 1947, ktoré svedčia o páchateľoch, o ich vypočúvaní pred vyšetrovateľmi, o ich obvinení žalobcom, o súde a rozsudku. Tí páchatelia, ktorí boli pre vtedajšie vyšetrovacie orgány dosiahnuteľní, boli postavení pred Okresný ľudový súd² v Nových Zámkoch. Niektorí z nich utiekli z vyšetrovacej väzby súdu v Nových Zámkoch. Niektorých dolapili a dostali sa pred súd, niektorí pred súd boli postavení až po tridsiatich rokoch, keď za dokázané viacnásobné vraždy obišli priam so symbolickými trestami. Mnohí priami páchatelia, ale ani ich vyšší predstavení a aktívni nositelia hungaristickej idey sa však pred súd vôbec nedostali: pred príchodom Červenej armády utiekli s ustupujúcimi jednotkami Wehrmachtu a ostatných nacistických zložiek na Západ. Podstatná časť maďarskej armády sa vtedy už viac-menej rozutekala.

Tak, ako ani obete neboli všetci novozámčania, neboli nimi ani páchatelia. Preto chcem zdôrazniť, že medzi menami páchateľov a rodinami s podobne alebo totožne znejúcimi menami dnešných obyvateľov nášho mesta sa nezistila žiadna preukazná súvislosť.

Prvý prípad³ volania k zodpovednosti prerokovával Okresný ľudový súd v Nových Zámkoch obžalobu nyilašov, ktorí vedome a vo vzájomnej spolupráci utýrali k smrti vtedy dvadsaťtriročného novozámockého drogistu Alexandra Sterna.

Alexandra Sterna zaistil nyilaš Imrich Procháska v hostinci „Malá Fajka“ na vtedajšej Széchényiho ulici (dnes Štefánikova) a predviedol ho do kancelárie Nyilašskej strany na Tureckej ulici. Tam prítomní nyilaši ho bili a následne neľudsky mučili nalievaním soľného roztoku do úst a pichaním sviečkou rozpálenej ihly do chodidiel a iných častí tela. Týraný Alexander Stern počas tortúry niekoľkokrát stratil vedomie a nakoniec mučeniu podľahol. Jeho mŕtvolu naložili nyilaši do prívesného vozíka motocykla a odviezli k rieke Nitre na konci Nesvadskej ulice, kde ho hodili do rieky. Posledným dôveryhodným svedkom, ktorý ho ešte videl živého, bol Arpád Spevák, po oslobodení dlhoročný tajomník a potom predseda našej obce. Zdržiaval sa v tej dobe v Nových Zámkoch na odpratávaní dôsledkov bombardovania, nyilaši ho odvliekli z pivnice mlyna, kde bola jednotka ubytovaná, a len zázrakom unikol Sternovmu osudu.

Z vraždy drogistu Sterna boli obvinení cukrársky pomocník Tibor Jarík z Nových Zámkov, Imrich Procháska z Gbeliec, Tibor Szőke, arizátor výrobne sódovky v Nových Zámkoch a sklenár Jozef Bartoš, taktiež z Nových Zámkov. Ďalšími spolupáchateľmi boli novozámčan Dezider Slamenka a žandár Ilonka. V rôznych obmenách sa mená všetkých v kombinácii s rôznymi inými komplicmi objavujú pri každom podobnom zločine až do konca hrôzovlády šípových krížov.

Na pojednávaní 20. augusta 1945 Okresný súd odsúdil

Tibora Járika na tridsať rokov straty slobody,Tibora Szőke na dvadsaťosem rokov straty slobody, Imricha Prochásku na dvadsaťpäť rokov straty slobody, Jozefa Bartoša na dvadsať rokov straty slobody.

Odsúdení miesto žalára boli zaradení do pracovného tábora s voľným režimom. Preto sa mohlo stať, že 20. októbra 1946 Imrich Procháska z pracovného tábora vo Svätom Juri utiekol. Tibor Szőke utiekol z toho istého tábora 7. júna 1947. Tibor Járik požiadal vo februári 1954 o milosť. Ďalšie podrobnosti o osude tejto skupiny páchateľov sa nepodarilo zistiť.

Zavraždenie drogistu Alexandra Sterna bolo len úvodnou epizódou hrôzovlády. Nasledujúca „vlastenecká“ akcia nyilašov, ktorí sa vŕšili na bezbranných, zasiahla troch Židov povolaných na pracovnú službu. Bola ňou vražda v chotári obce Pribeta v dnešnom okrese Komárno.

Zavraždených pochovali miestni obyvatelia až o niekoľko dní. Potvrdili, že všetky obete boli vyzuté, na nohách mali len ponožky.⁴ Ich totožnosť bola potvrdená až v roku 1973⁵: boli to Ladislav Kohn a Moric Klein, s najväčšou pravdepodobnosťou z mesta Tatabánya⁶ a Ladislav Hofmann z obce Sümeg⁷.

 

Ich hrob pri majeri Svätý Štefan bol nájdený 18. augusta 1945. Pozostatky boli exhumované a uložené vo vedľajšom hrobe.

O päť dní neskoršie sa odohrala tragédia 11 Židov na tomto cintoríne.

Pri pokuse o rekonštrukciu udalostí z dostupných prameňov začnime tam, odkiaľ idea a rozkaz k vraždeniu vyšiel od nyilašskou vládou dosadeného župana, predtým novozámockého advokáta Dr. Pavla Farkasa. Už okolo 14.00 hod. vydal príkaz, aby sa šesť chlapov – dvaja mestskí zametači a dvaja hájnici – do hodiny dostavilo na tento cintorín a vykopali jamu 2 x 4 metre.

Kto boli tí poprední činitelia strany, ktorí hromadnú vraždu na židovskom cintoríne riadili, pomenoval vodič ominózneho nákladného auta, ktorým obete priviezli, Ľudovít Katona z Dolných Salíb z okresu Galanta: „Ako popredných predstaviteľov Nyilašovej strany v Nových Zámkoch som poznal Jána Jambora, Dezidera Slamenku, Pavla Kamenického, Júliusa Vadásza, Štefana Marušinca, [Dr.] Pavla Farkasa, práporčíka Kováča a žandára Ilonku. Títo boli každého činu schopní, veľmi sa obohacovali, chodili prepychovo oblečení a veľmi často utrácali veľké peniaze, „flámovali⁸.“

Vraždenie na novozámockom ortodoxnom cintoríne nebolo posledným svojho druhu, aké toto komando terorizujúce mesto a okolie uskutočnilo. Ako každé predchádzajúce aj nasledujúce, bolo vedomou a cinicky pripravenou akciou, ako to v prípade streľby na cintoríne dokazuje časový sled udalostí: župan Dr. Pavol Farkas s dostatočným predstihom, už okolo 14.00 hod. posiela na cintorín mestských zamestnancov – zametačov a hájnikov – vykopať budúci spoločný hrob veľkých rozmerov s tým, že do 16. hodiny musí byť hotový. Zaistencov do sídla Nyilašskej strany na dnešnej Štefánikovej ul. 11 privádzajú z väzenia Hungaristickej légie až okolo 16. hod. Akcia bola súčasne lúpežnou vraždou, keďže všetkých zavraždených páchatelia pred vykonaným svojho činu zobliekli a vyzuli a ich obuv a šatstvo si zobrali.

Nebola to jediná vražedná akcia, ktorú títo zloduchovia vykonali. O niekoľko dní sa zúčastnili ďalšej akcie, ktorej obeťami boli piati Židia, ktorých tí istí nyilaši odviezli smerom na Kálnu nad Hronom a tam zastrelili. Hrob piatich zavraždených niekde pri Hrone sa nájsť nepodarilo, hoci bolo predmetom vyšetrovania hneď po oslobodení.⁹ 

V prípade vraždenia pri Hrone je použité to isté nákladné auto, okrem nešťastníkov sa na ňom vezú tí istí piati členovia popravčej čaty a dozerať a asistovať prídu na zvláštnom osobnom aute čelní vedúci Nyilašskej strany.

Je oprávnená otázka, či boli páchatelia volaní k zodpovednosti.

Jeden z popredných vykonávateľov bol Ladislav Csányi, rodák z juhomaďarského mesta Mohács. Zaistený bol 12. apríla 1945. Dňa 7. decembra 1945 asi o 19. hod. z väzby Okresného ľudového súdu spolu so Štefanom Gerzonom a Dr. Pavlom Farkasom utiekol¹⁰. Okresný ľudový súd ho v neprítomnosti odsúdil za aktívnu účasť na týchto vraždách na 15 rokov. Ladislav Csányi tento trest nikdy nenastúpil a nikdy neodpykal.

V prípadoch vyššie opísaných vrážd hral aktívnu úlohu tiež Július Sovány. V prípade zavraždenia 11 Židov na cintoríne bol to on, kto s odvolaním sa na rozkaz župana Dr. Pavla Farkasa nariadil mestským zriadencom odobrať sa na cintorín a v predstihu vykopať hrob, on prevzal zadržaných a do kancelárie strany eskortovaných zaistencov pred ich naložením na nákladné auto a následne spolu s ďalším župným funkcionárom nyilašov Csabom Hanyim asistoval pri ich strieľaní¹¹.

Okresný ľudový súd v Júliusa Soványa uznal vinným z kolaborantstva a v neprítomnosti ho odsúdil na päť rokov straty slobody. Jeho účasť na vraždách zaistených Židov v januári 1945 súd zhodnotil ako nedokázané a spod tejto obžaloby ho oslobodil. Pred súdny senát sa osobne dostane Július Sovány až o tridsať rokov.

Nepochopiteľná je nečinnosť vtedajších súdnych orgánov po tom, keď Arpád Spevák v mene Združenia fašistickým režimom rasovo prenasledovaných SRP, ktoré združovalo navrátilcov z koncentračných táborov, listom zo dňa 6. februára 1947 súdu oznámil miesto pobytu vinníkov: Pálfy, Szlamenka, Hanyi Csaba a Sovány boli vo Wellse v Rakúsku a pracovali v sklade UNRRA. V záujme ich vydania Československu sa nestalo nič.¹²

 

Záverečná dohra sa odohrala po tridsiatich rokoch

Na žiadosť Československej komisie pre stíhanie nacistických vojnových zločinov boli Ladislav Csányi a niektorí jeho spoločníci dolapení až po tridsiatich rokoch v Maďarsku. Ladislav Csányi si v mieri užíval tridsať rokov vo svojom rodisku v meste Mohács, jeho komplici – veliteľ popravčej čaty Vojtech Haimáši pod svojím pravým menom Béla Hajmási, Július Sovány ako Gyula Sovány a spomínaný práporčík Kováč, ktorému popravčia čata podliehala, teraz ako Menyhért Kovács žili 30 rokov svoj mierový život v Budapešti.

Rozsudkom Mestského súdu hlavného mesta Budapešť zo dňa 16. augusta 1976 boli uznaní vinnými z vojnových zločinov a odsúdení

László C s á n y i  k trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 8 mesiacov v trestnici a k trestu zákazu verejnej funkcie na dobu troch rokov,

Béla H a j m á s i  k trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov v zostrenom väzení a k trestu zákazu výkonu verejnej funkcie na dobu 3 rokov,

Gyula S o v á n y k trestu odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov v zostrenom väzení, k peňažitému trestu 5 000,- Forintov a k trestu zákazu verejnej funkcie na dobu 4 rokov,

Menyhért K o v á c s  k trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov a 4 mesiacov v zostrenej väznici, k peňažitému trestu vo výške 5 000,.- Forintov a k trestu zákazu výkonu verejnej funkcie na dobu 4 rokov.

Do súdnych spisov maďarskej justície z dôvodu ochrany osobných práv odsúdených sa nahliadnuť nepodarilo. Informácie o tom, či si páchatelia odpykali aspoň tieto nepochopiteľne nízke a symbolické tresty, sa zistiť taktiež nepodarilo.

Vážené pietne zhromaždenie, vážení hostia, milí bratia a sestry, V uplynulých dňoch som so znepokojením zistil, že z námestia nášho mesta sa po pamätníku víťazstva, ktorý bol dielom môjho spolužiaka akademického sochára Juraja Meliša, chýba ďalší artefakt pripomínajúci koniec temného obdobia fašizmu a jej miestnej odrody hungarizmu: zo svojho miesta bola odstránená pamätná tabuľa na čelnej stene Domu odborov, osadená v roku 1970 k 25. výročiu oslobodenia. Dúfajme, že je to len náhodná zhoda udalostí v súvislosti s rekonštrukciou budovy. Dúfajme, že to nie je zámer, že to nie je dôsledok oživujúcich sa názorov, ktoré spochybňujú pohľad na výsledok II. svetovej vojny, spochybňujú, že to bolo oslobodenie. V poslednom období som zaznamenal diskusie, ktoré si kladú otázku: bolo to naozaj oslobodenie? Porážka či okupácia? Odpovede nie sú jednotné. Delia sa podľa toho, z ktorej strany pomyslenej alebo skutočnej frontovej línie sa kto pozerá. Pre nás je tento pohľad jednoznačný: pre každého, kto bol prenasledovaný kvôli svojej základnej ľudskej podstate, kto bol v každej chvíli voľnou korisťou vražedného a lúpežného režimu, pre takého bol rok 1945 oslobodenímKoniec II. svetovej vojny bol oslobodením pre všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľudí a dedičov ideí víťaznej protifašistickej koalície, myšlienok, na ktorých lienok nej protifašistickej koaliície, í a dedičov i pri obnove fasády. ja Meliša, sa stratil zčný oje vybudované povojnové usporiadanie Európy. Je našou úlohou, aby sme ho chránili a nedopustili, aby sa udalosti histórie spred trištvrte storočia opakovali     

Tomáš Lang, Ing., PhD., kehilanz@pobox.sk

1 György Konrád: The Hight Priest of Frivolity. The New Yorker, 9. marca 1992, s. 32. In: Cecil D. Eby: Civilek és katonák a második világháborúban (Civili a vojaci v druhej svetovej vojne).Vydavateľstvo MUNDUS, Budapešť 2003, s. 233;

2 Ľudové súdy boli zriadené výnosom č. 36/1945 Z.z.n. Slovenskej národnej rady

3 Tľud 1/45

4 ŠA BA, fond OĽS NZ, Tľud 166/45/1, folio 6;

5 AŽNO 50/73, 18/75

6 Tatabánya, banícke priemyselné mesto asi 30 km na juhovýchod od Komáromu v Komárom-Ostrihomskej župe;

7 obec Sümeg v župe na juhu Maďarska na pravom brehu Dunaja, na hraniciach so Srbskom a Čiernou Horou, sídlom župy je Pécs;

8 ŠA BA, fond OĽS NZ, Tľud 166/45/1, folio 3;

9 ŠA BA, fond OĽS NZ, Tľud 166/45/1, list 9

10 ŠA BA, fond OĽS NZ, Tľud 166/45/4

11 ŠA BA, fond OĽS NZ, Tľud 163/46/14, 15

12 ŠA BA, fond OĽS NZ, Tľud 57/47, dokument Tľud 30/47, 1339/1947;